reklama

Nekričte na ľudí z auta alebo Ženy nemajú orientačný zmysel

Je leto a je strašne horko. Kto môže, uteká k vode a my, Lucia a ja, môžeme tiež – už polroka mám vodičák aj auto. Zatiaľ som síce jazdila iba po meste, ale práve nastal čas vydať sa na dlhšiu cestu. Cestu do Senca sme našli v pohode – hneď za Trnavou sme sa zavesili za Ford so seneckou ŠPZ a dúfali, že dedukcia bola správna. Dostať sa k jazerám bolo už trochu komplikovanejšie, ale aspoň sme spoznali okolie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)
Lucia - navigátor, Veve - šofér, najlepšia kombinácia
Lucia - navigátor, Veve - šofér, najlepšia kombinácia (zdroj: Veve)

Totiž, Luciu mám veľmi rada, ale musím povedať, že je ten najhorší navigátor, aký kedy vedľa mňa sedel v aute. Pozoruhodné na nej je, že hoci si to uvedomuje, v rozhodujúcich okamihoch to na sebe nedá poznať a „na ďalšej doľava“, „tuto doprava“ a „teraz rovno – určite“ hovorí s neotrasiteľnou istotou. Človek tak získa pocit, že sa na onom mieste vyzná a presne vie, kade ideme. Horšie je, že ona v skutočnosti tápe a cestu len háda.
A najhoršie je, že šoférujem ja, ktorá na tom v rámci orientačného zmyslu nie som o nič lepšie. (Ale aspoň sa netvárim ako autorka projektu mapy.sk.)

Takže, vraciame sa zo Senca, blúdime po dedinách a poľných cestách už asi polhodinu a Luciino navigátorské sebavedomie sa začína pod paľbou mojich podozrievavých otázok pomaly rúcať.
„Veve, choď rovno, sme určite dobre, minule som tadeto išla, za zákrutou bude kostol.“
Kostola nikde.
„Lucia, určite to tu poznáš? Kade teraz?“
„Ale jasné... Tak choď teda doľava.“
Objavuje sa Obecný úrad, okolo ktorého sme šli pred dvomi minútami.
„Počúvaj, keď nemáš šajn, kde sme, aspoň mi to povedz, sakra, nech sa niekoho opýtame.“
Pýtame sa uja v šenku, ktorý nás posiela doľava von z dediny. Prichádzame však za rázcestie – cesta sa mení na tri odbočky. Skúšame všetky, zo všetkých sa do pár minút otáčame späť, lebo vyzerajú príliš zapadnuto a cestou do Senca sme tade určite nešli.
Vraciame sa teda do dediny, po krajnici kráča nejaký domorodec, zastavujeme a pýtame sa na cestu do Trnavy. Ochotne nám ju vysvetlí, len mi nie je jasné, prečo sa na nás tak čudne pozerá. Po pár metroch kolegyni na sedadle vedľa dôjde, že je to ten istý pán, ktorého sa to isté pýtala pred 10 minútami.
Chvíľu sa bavíme víziami, ako budú v tej dedine ešte roky kolovať chýry o malom zmätenom červenom autíčku z Trnavy, ktoré ju v jeden letný deň prešlo durchom asi päťkrát.

Konečne sme z tade vypadli. Cesta (dúfajme) do Trnavy je obklopená poľom, je dlhá a rovná – aspoň nemáme kde zle odbočiť.
Ideme dosť dlho a nečakaný zlom prichádza v momente, keď míňame tabuľu so šípkou Galanta.
„Fúha, Lucia, Galanta - nicht gut. Sme niekde úplne v paži,“ prinášam prekvapivé správy. Všade okolo len polia, žiadne náznaky civilizácie, iba niekoľko kilometrov asfaltky rozprestierajúcej sa priamočiaro pred nami.
Slečna Presne-viem-kde-sme sa tiež netvári dvakrát veselo, ale skôr, než ako správne pipky stihneme spanikáriť, zbadáme v diaľke pred sebou farebné bodky.
Cyklisti! Sme zachránené!
„Spomaľ pri nich, opýtam sa na cestu,“ navrhuje Lucia. Znie to nevinne, ale – ani neviem, prečo – zrazu sa mi v mysli vynára predstava, ako tento náročný šoférsky manéver nezvládam a cyklisti končia pod mojimi kolesami. Ľudovo povedané, chytila som haluz – ťažko to vysvetliť, ale začínajúci vodiči ma snáď pochopia.
Červík pochybností nahlodáva moje malé šoférske ego, až kým ich nedobehneme. Rodinka na cyklovýlete alebo na ceste z návštevy druhej dediny; musia šliapať už dosť dlho.
Zzzzzzzzz, okienko na Luciiných dverách sa spúšťa nadol, jej hlava sa vystrkuje von, nádych a ústa sa otvárajú v prostej otázke:
„Ideme dobre do Trnavyyyyyyyy?“
Posledná hláska však trvá asi tri sekundy, pretože v ten istý moment sa v mojom mozgu prehadzuje výhybka a moja noha stláča plyn. Akýsi podvedomý druh paniky mi velí - rýchlo odtiaľ!
Cyklistov sme nechali za sebou, vzduchom vejú Luciine vlasy a to „yyyyyyy“, ktoré za sebou vlečieme ešte niekoľko metrov.
V aute je pár sekúnd hrobové ticho, Lucia vťahuje hlavu dnu, otáča sa na mňa s výrazom, ktorý slovo „zarazený“ zďaleka nedokáže vystihnúť, a vzápätí dostávame taký záchvat smiechu, že až plačeme...


Ani neviem, ako sme sa odtiaľ vymotali a dorazili domov. Som si však istá, že tohto roku budeme na ceste Trnava - Senec a späť blúdiť rovnako, lebo si tú správnu cestu cez všetky tie dediny nepamätáme ani po troch pokusoch.

Edit: Po odkazoch v diskusii zdôrazňujem - išli sme CEZ DEDINY, nie priamo do centra Senca. Som moták, ale nie blbec.) :)

Veve Janotková

Veve Janotková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

23, TrnavaWeb: veve.skFotografie: galériaFotografie: príloha k bakalárke Zoznam autorových rubrík:  OsobnéHrach na steneŠirinu - marinuChcem len vaše dobro

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu